Dnes ticho doznieva náš spoločný čas, roky naše kroky niesli tvoj uväznený hlas. V tom hlase už znie, že je čas ísť ďalej, „ďakujem“ – už viem, kadiaľ ma vedie. Dverami prejdem, srdce mi spieva, že cesta sa otvára, nová a živá. Ďalej kráčaš sama, a tak to je správne, tak je to dobré. Moje požehnanie nech ti svieti, keď tvoju cestu prekryje tieň. Otváram bránu – nech sa deje. Nie každý vzdor v detstve svoju silu našiel, aby sa narodil. No dnes si ju v sebe našla, v tichu sa zrodila odvaha. Keď povieš „nie“, svet sa nezrúti v prach, len pravda sa vráti do tvojich vlastných dlaní. Ďalej kráčaj sama, tak to je správne, tak je to dobré. Žehnám ti, nech ti svetlo svieti, keď tvoja cesta ťa povedie udolím tieňa, si už dospelá žena, ty vieš. Otváram bránu – nech sa deje. Nelúčime sa – len mení sa smer, kedykoľvek prídeš, nájdeš otvorené dvere. Môžme zas kráčať kúsok cesty spolu, aj každý sám, sloboda je most, čo nás učí sa znova nájsť. Nech strach sa rozpustí v dychu, nech ticho ti ukáže smer. Nie som tvoj tieň ani brána, len sprevadzať ťa som smel, kým bolo treba, „Choď, už vieš kam.“ Ďalej kráčaš sama, a som vďačný, že som šiel kus s tebou. Nech tvoje kroky nesie zem, a nech ťa chráni vlastné nebo.
