Tichý plač Slnečné hodiny posúvajú tiene, siahnem po steble, v ktorom šumí múka, túžim po kráse, čo mi deň núka. V rybníku vidím, dúhové trenie. Slnko ohnivú guľu pripomína, vietor na plote svišťal do organových píšťal, večer slnečnice stína. Tak bezúhonne kvitnú v nás, hľadám vlastný obraz utajený v nich. V hĺbkach veľkých rozvážnych krása bežných krás. Do prstov beriem si ťa ako malý prstienok, vzácny kamienok, krása prelietavá. Sto krát sa mi blysneš sto krát našiel i stratil požičal i vrátil na prst sa mi tisneš. Chránim si ten vzácny amulet, kým sa dotkne hebkej kože, kým život v sebe, ako zatváracie nože skryje čepeľ vlastných bied.
