Noc obostrela tichý závoj tma blúdi v mojej tvári cítim pravidelný dych svoj a malé svetlo mi v tom chvení žiari. Čakám na hodinu nočnú, keď lampa od únavy zhasne, čakám na ňu ako na chvíľu večnú, ktorá je v duši na samom dne. I, keď chvíľa ubehne pocit zostáva dosiaľ, ako kruto vravíš nie a ja som samým sebou zostal pritom zmenený unavený s ťažkým srdcom od lásky ranený amorovým šípom, ale dnes ho vytrhnem z tej rany a dám duši odpočinok, potom ho skryjem v dlani so štipkou spomienok.
0/500