I Dlho šla sama, cez kameň a mráz, Vietor jej popol sypal na tvár. Keď zvierala Päsť, keď krivdil jej svet, Hrdosť jak čarovný niesla kvet. Nehla šijov, hoc ťažký bol čas, Znala svoju cenu, znala svoj jas. Vedela, že život má nerovný beh: Raz hodí na dobrý a raz na zlý breh. Refrén: Hej, Matka Zem, ďakujem ti dnes, Za silu v dlaniach, sťa čerstvý les Za búrky, čo nikdy ma nezlomili, za slnko a dažde, čo silou ma odarili. II V srdci nosila tichú, jasnú niť, Vieru, že osud môže priaznivý byť. Hoc roky boli ako tŕň a ako dym, Ona šla ďalej, vytrvalo s tým. A prišla chvíľa, kruh starý vzal čas, Prestala už počuť stony zlých čias , Keď ťažoba opadla jak uschnutý list, Čosi ticho volalo, kázalo jej ísť. --- Refrén: Hej, Slnko jasné, čo hreješ mi tvár, za teplo vďaka ti, za jasný žiar. Za to, že môžem už hľadieť, a žiť, Nebojovať, len dýchať, poznať a byť, III Už počíta chvíle – nie rany či strach, Vidí pramene lúčov, v dňoch a v snoch. A počúva, ako si vietor šepoce, Nemyslí čo bolo, nemyslí o vojne. Protivenstvo ako hmla zmizlo v diaľ, Objal ju pokoj, stratil sa žiaľ. Už nemusí bojovať, už môže len žiť, Tak je. To stačí. Teraz chce byť. --- Refrén (záverečný): Ďakujem ti, Život, za kruh mojich dní, Za noci a rána, čo dali mi síl, Za ženy slobodu, čo prežila bôľ, Za ticho svedomia, srdca chór ---
