SLOVENSKÁ DUŠA [VERSE 1] Tam hore, kde sneh nikdy celkom nezmizne, stojí stará koliba. Dym z komína stúpa pomaly, ako myšlienka, čo sa neponáhľa. Pred ňou sedí pastier. Okolo neho ovce — biele ako oblaky, ktoré sa spustili na zem. A on mlčí. Lebo v horách sa veľa nehovorí. [VERSE 2] Keď bol malý, mama mu spievala. Tichým hlasom, aby nezobudila vietor. Tie piesne ešte žijú niekde v ňom — hlboko, pod všetkými slovami, ktoré odvtedy povedal. [CHORUS] Slovák nie je hlučný. Jeho sila je v tom, že keď podá ruku, tak ju podá naozaj. Bez výpočtov. Bez masiek. [VERSE] Hory ho naučili trpezlivosti. Ovce ho naučili starostlivosti. Koliba ho naučila, že domov môže byť malý a predsa nekonečný. [PAUSE — NO VOCALS — 3 SECONDS] A mama… Mama ho naučila spievať aj vtedy, keď je ťažko. [VERSE] Roky prešli. Odišiel ďaleko. Videl cudzie mestá, počul cudzie jazyky. Ale jedného dňa sa vrátil. Do tej istej dediny. Tie isté hory. Tá istá koliba. [VERSE 5] Mama už bola staršia. Vlasy mala biele. Keď ho uvidela, nič nepovedala. Len sa usmiala. Potom si sadla a začala spievať. Tú starú pieseň, ktorú mu spievala, keď bol malý. [FINAL CHORUS] A on pochopil, že niektoré veci človek nikdy neopustí. Hory. Domov. A mamin hlas. [OUTRO] Možno práve preto je Slovák taký, aký je. Tichý. Úprimný. A keď podá ruku, tak ju podá naozaj.
