V Klepsydre Času Svetlo sa láme, časom blúdim, v ozvenách minulosti seba súdim. Zrkadlo praská, keď hľadím späť čas mi kradne, čo chcem teraz hneď. Stratený v zrkadlách minulých dní, hľadám kľúč k pokoju, čo uniká mi. Blúdim labyrintom spomienok sivých, nádej tichá, dych minút živých? V sieni skazy, chladná ozvena znie, Do prázdna vzdoru, "život" volá - nie! Chronos, pán času, neúprosný sudca, uťal niť osudu, stíšil pulz srdca. Temnota kraľuje, nádej zhasla v prach, mlčanie hrobové, pohltilo strach. Odkaz nemý, v kameni vrytý, zánik definitívny, navždy skrytý. V tichej hrobke, kde čas kraľuje, smútok smrti, ľútosť skľučuje, Láska, plameň, čo v tme svieti, spomienkou horí, navždy letí. Hodiny bijú ozvenou v tichu, záväzky osudom zapísané v dychu. Spojí nás láska, či chladný kameň? Odpoveď nájdeme, až príde ten deň.
