I Dlho šla sama, cez kameň a mráz, Vietor jej popol sypal v jej tvár. Keď zvierala Päsť, keď krivdil jej svet, Hrdosť jak čarovný niesla kvet. Držala hlavu, hoc ťažký bol čas, Znala svú cenu, znala svoj jas. Vedela, život je nerovný beh: Raz hodí na dobrý, raz na zlý breh. Refrén: Hej, Matka Zem, vďaka ti dnes, Za silu v dlaniach, sťa čerstvý les Za búrky, čo nikdy ma nezlomili, za slnko a dažde, dajúce mi sily. II V srdci nosila tichú a jasnú niť, Vieru, že osud môže priaznivý byť. Hoc roky boli k nej ako tŕň a dym, Ona šla ďalej, vytrvalo s tým. A prišla chvíľa, kruh starý vzal čas, Prestala už počuť stony zlých čias , Keď ťažoba opadla jak uschnutý list, Čosi ticho volalo, kázalo jej ísť. --- Refrén: Hej, Slnko jasné, čo hreješ mi tvár, za teplo vďaka ti, za jasný žiar. Za to, že môžem už hľadieť a žiť, Nebojovať, len dýchať, poznať a byť, III Už počíta chvíle – nie rany či strach, Vidí pramene lúčov, v dňoch a v snoch. A počúva, ako si vietor šepce, Nemyslí čo bolo, nemyslí o vojne. Protivenstvo ako hmla zmizlo v diaľ, Objal ju pokoj, stratil sa žiaľ. Už nemusí bojovať, už môže len žiť, Tak je. To stačí. Teraz chce byť. --- Refrén (záverečný): Ďakujem ti, Život, za kruh mojich dní, Za noci a rána, čo dali mi síl, Za ženy slobodu, čo prežila bôľ, Za ticho svedomia, srdca chór ---
