Deťi už spia — aspoň v to pevne dúfaš, v kuchyni ticho, v hlave jemný chaos. Netflix ti šepká: „Poď, tu sa len zúfa…“ no ty vieš, že dnes dáš si lepší nádych–výdych, tvoj hlas. Je utorok večer, osem sa už blíži, Zoom ti bliká, etikoterapia — žiadna dráma, žiadna panika. Odložíme masky, egá, všetky „role“, na tejto vlne sme spolu, jedna študijná skupina, jedno živé pole. Poď na Zoom, poď si po svoj hlas, utorok večer patrí nám. Trochu pravdy, trochu smiechu, egu dáme rozpoznať pýchu. Poď na Zoom, poď len bližšie, v kruhu všetko dýcha ľahšie. Rastieme spolu — krok po kroku, každý utorok o ôsmej v celom roku. Pozrieme sa spolu na tie staré tiene, prečo nás zas ten sused tak - ehm, ehm, - vytáča? V kruhu sa to vždy lepšie rozpletie, keď sa ego v pravde trocha preperie a vymáča. Žiadne „musíš“, len priestor, ticho, pochopenie, čo ti ulica v ruchu nedá. Vyvetráme, nech sa dýcha dychom, ktorý ťarchu z ramien jemne zloží, odvedie ju preč — a nechá. Tak v utorok o ôsmej — link už na teba čaká, spoznať seba, je spoznat svet i vesmír, lepšie než v posteli plakať. Poď, vstaň a choď, nech sa to v tebe hýbe, rastieme spolu — v pravde, v smiechu, v do hĺbky duše.
