Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná, mať bujná vysokých synov: či tých šarvancov Detvy ozrutných Poľana na tých prsiach mohutných nenosí a nenadája? Alebo aspoň na tie výšiny nehľadí dcéra tejto rodiny, keď má porodiť šuhaja? — 2 Ako by Detva obrov nemala! — Mať zrodila v poli syna, trávovú plachtu porozvíjala, z buka na buk ju pripína; prvý raz oči šuhaj roztvorí, čo vidí? — výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál; a spustí zraky prvé v doliny, čo vidí? — hory zázračnej stíny a prekrásnu slovenskú diaľ. 3 Mať žne: a kto to dieťa čičíka? Šum lístia storočných dubov; a k akej piesni chlapča privyká? Vietor duje horou hrubou; a pekná pieseň šumnej materi mladuškú dušu len s krásou mieri, aby celkom syn nezdivel: a preto potom rád on počúva aj keď Poľanou víchor predúva aj mladuchy slovenskej spev. 4 Zlatisté more leťajších bleskov obledúvať započína, a okrúhlinou svetlou nebeskou ku západu sa pohýna, ale aj ten deň Detvy je synom, tak silne tmavým vzpiera sa stínom, že noc temer už zúfala; a sám už, hádam, z pamäti stratil, kedy zahmlené ráno pozlátil, v ktorom ho zora počala. 5 A teraz práve že je nedeľa, tak pozde to slnce padá, hádam sviatočnú halenu z tela mladého nerado skladá: alebo driečne Detvy dievčiny odňali slncu zlaté hodiny, aby hry ich nebúrilo: ono pri peknej, spevnej mládeži, pri dobročinnej tejto krádeži ešte oko zažmúrilo. 6 Lebo skutočne pažiť zelená zakvitla kvetmi — devami, medzi ktorými strojná Elena oko najvábnejšie mámi: ony hneď v kolo tarkavé stanú, krútiac sa z jednej na druhú stranu, a rtom čerstvým pieseň kypí; hneď sa rozlietnu na všetky strany kvetnou dolinou hrdej Poľany jak včely zo sladkej lipy. 7 Jedna sa nahne k družkinmu uchu, zašepce čos’, okom nabok, táto objíme tretiu mladuchu, tak celý šumenia potok; až všetkých oči na chodník padnú a úsmechy sa po lícach kradnú: — či ku hre to prináleží? — Ej nie! chodníkom týmto hadovým v košieľke bielej s opaskom novým švárny Martin voľno beží. 8 Čierna kabanka plecom visiaca, širák kvietím operený, červená stužka kvietím letiaca a obličaj ozorený, a mladý fúzik a briadka mladá, a sokolieho oka lampada, a vrkočov havranich pár, a na opasku ligot storaký, a ľahkých krpcov dlhé návlaky: to zmenilo tanečníc tvár. 9 Sotvaže zazrel Martinko milý šumných dievčín veselý zhon, sotva dopočul spievať tie víly, do duše mu vrazil ten tón, vrazil mu do nôh; jeden raz skočí a už sa medzi devami točí, valašku, fujaru pustí — a schytí jednu chlap čiernooký, vyzvŕta si ju v obidva boky, až len tak vôkol nich šustí. 10 Vyzvŕta si ju, zrazu ju pustí, schytí valašku, fujaru, a čosi-kamsi vedie ho hustý chládok na Poľanu starú: a devy stoja ako z kameňa — nádeja tej, tej, tej je zmarená — a zrak všetkých mizne v hore; hra sa navráti — lež srdce bolí, a niet, krem jednej, veselej vôli na celej trávnej priestore. 11 Škoda! — čo si spev šumný pobúril! Čos’ ukojil ich samopaš! Čos’ tichý pokoj v srdciach rozduril! Čos’ ich ranil, Martinko náš! — Hľa, každá krása nevinne raní, ruži vykvitnúť nik nezabráni, veľkosť nemôž’ stať sa malou; a ktovie ešte čo viacej stojí: či jedna sladká radosť v pokoji, a či tisíc pekných žiaľov? — 12 Nad horou letí sokol jarabý, na vysoký hrá sa on let, hneď na ozrutné sadá si hraby, hneď v oblakoch ho nevidieť: mladúšik zajac hore pozerá, pozerá zas dol’, kde aká diera, zas na sokola šuhaja, a dá sa vnohy prez jarky, skália: zraky sokola naňho vypália — už jedno sú obidvaja. 13 Ale sotva to zazrie náš šuhaj, švihne valaškou blýskavou — spasený zajko závozom, hybaj! Sokolík mrie medzi trávou: Čo si ho, Martin, chudáka zabil? Či ťa ten chochlík jarabý zvábil? — Sokol nech si orla volí! — Sedem hrmených! — sokol zajaca! Mal sa do mňa dať, aby tá práca ctila aspoň dva sokoly. 14 A čo by moja valaška riekla, že tak pekný nedám jej skok? Že by sa za mnou daromne vliekla, zanedbala slávny skutok? A moja radosť kdeže by bola? poľovať vidieť toho sokola, a sám predsa nepoľovať! Do vrabca hodiť? — to by ma ctilo! — vtáča, čo v krásnych záletoch žilo, chcem si duši obetovať! — 15 Tak sa vyslovil, zdvihnúc baltičku, hrdú poriskom slivkovým, na ktorom vidieť samú cifričku vybitú vláknom spiežovým; z hunky v osmoro visí remenec, naň si zavesí baltu mládenec a stúpa hor’ a hor’ horou; myšlienky nemá, nemá starosti, len tajne vejú prsmi radosti jak vetrík lístím javorov. 16 Vyjde ku svojej širokej skale, obráti sa a dol’ hľadí, hľadí po čerstvej zelenej diale a na skalu sa usadí: v širokých prsiach pozbiera paru a vydúchne si smutnú fujaru, prsty na dierky položí: — zaplače hora, háje zastenú a žiaľ za žiaľom z pŕs tých sa ženú, v ktorých smútok nebrloží. 17 Lebo to má ľud ten špatnokrásny, že radosti v žiaľoch spieva; zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný, zdá sa, že v žiaľoch omdlieva: a tak je. Jeho cit žiale tuší, o ktorých jeho svedomie čuší, ktoré v ňom len múdri znajú: a život jeho ten vždy sa smeje, cudzí mu je strach — cudzie nádeje
