SLATINA Tam, kde sa Hont pod kopcom ticho skláňa, kde ráno vonia zem a tráva, tam leží obec, ktorá dávno zná tajomstvo vody, času, človeka. Slatina. Nie iba meno na starej mape, nie iba domy, cesta, kostol, sad. Je v nej kus zeme, čo sa v srdci chápe, keď človek vie, odkiaľ prišiel a kam má rád. Tu voda zo zeme svoju pieseň nesie, z hlbiny dávnych rokov prichádza, a čo raz príroda vložila do nej, to dedí človek ďalej – ako odkaz. Tečie a mlčí. A predsa rozpráva o ľuďoch, čo tu sadili a žali, o rukách tvrdých od práce, o deťoch, ktoré po dvore behali, o večeroch, keď sa pri stole spievalo. Koľko už videla tá slatinská zem? Kone na cestách, pluh v jarnej hline, horúce leto nad vinohradmi, jesenný dážď, čo steká po streche, aj tiché zimy pod bielymi stromami. A ľudia zostali. Možno práve v nich je sila tejto obce – v tom, že poznajú svoje dvory, svoje polia, svoje cesty, svojich susedov, a že keď treba, vedia priložiť ruku k práci. No Slatina nemusí byť iba spomienkou. Má pred sebou cesty, ktoré čakajú, chodníky, po ktorých pôjdu deti, vodu, ktorá má byť čistá a dostupná, priestory, kde sa človek rád zastaví. Má miesto pre škôlku, pre starých, čo si zaslúžia blízkosť, pre mladých, ktorí nechcú odísť, pre bicykel, ktorý nájde cestu krajinou, pre lavičku pod stromom a pre námestie, kde sa ľudia znova stretnú. A má prírodu. Tú netreba prepisovať. Stačí jej nezavadzať, chrániť ju, otvoriť jej cestu k ľuďom a ľuďom cestu k nej. Možno raz príde pocestný a zastaví sa pri Slatine. Napije sa vody. Pozrie na krajinu. Pozdraví človeka pri dome. A povie: „Tu je dobre.“ A možno práve vtedy pochopíme, že budúcnosť obce nie je niekde ďaleko. Je v každom dome, v každom strome, v každej kvapke vody, v každom človeku, ktorý povie: Toto je moja Slatina. A preto sa o ňu starám. Nie zo včerajška. Ale pre zajtrajšok.
