MOR HO

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, ponad vysoké hory, ponad rovné polia; preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam za pomedzím slovenského rodu. Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. Pod tým hradom Riman—cár zastal si táborom: belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; a pred cárom družina neveliká stojí: sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. Pobelavé kaderie šije im obtáča, modré ich oči bystro v okolo si páča. Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. Krásna zem — jej končiny valný Dunaj vlaží, a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: taká otroč neznáma slovenskému kraju, lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi a smelými sa jemu primlúvajú slovy: „Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša, kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, to je zem naša, daná Slovänom od Boha. Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží, tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží. A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba, máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom: Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká. Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom: pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. A človek nad človeka u nás nemá práva: sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! — Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý: na púšť obrátili sa bujné naše nivy; mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý, bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy. Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti, a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo! Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. A tí, krutým železom čo nad nami vládli, kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli. — Lebo — veky to svedčia — vo knihách osudu tak stojí napísané o slovänskom ľudu: Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá, tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. — Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja? S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my, a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi; ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme, lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. — Tieto dary božie sú priazne našej znaky; z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.“ Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari. A zo stolca zlatého takovým sa heslom ozvali ústa jeho ku slovänským poslom: „Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil a osudy národov v ruku jeho vložil: ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete: medzi národy jeho či jeden nájdete, ktorý by putá minul abo nezahynul, akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul. Skloníte šije i vy. — Tie krásne roviny, túto zem vašich dedov dostane ľud iný. A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť, strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť. A junač vašu k mojim junákom pripojím, a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím. A kto sa proti mojim rozkazom postaví, beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu: To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.“ Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého, lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho. Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko, a junák ti cárovi pozrel okom v oko; a z oka ti mu božia zablysla sa strela, ruka sa napružila a na zbroj udrela; a jedným veľkým citom srdcia im zahrali; a jeden strašný ohlas ústa im vydali: „Mor ho!“ kríkla družina slovänská odrazu a meč zasvietil v pästi každému víťazu: „Mor ho!“ kríkla a razom na cára sa metá: To ti na rímsku pýchu slovänská odveta. No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. — Ale ten nie! — zbroje sa bojí podlá duša: a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. — Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu: a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu; a mečom za ním Slovän cestu si preráža a junák za junákom padá cárska stráža. Zasurmili surmity, volajú do zbroje: povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; a voj za vojom divým útokom ta letí, kde boj na cára bijú tie slovänské deti. Husté prachu kúdoly po poli valia sa, zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. — A tá naša rodinka, tá slovänská čata, už vám je zôkol—vôkol od vrahov obstatá. Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, ale morí. — Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom. Zúri boj