Aké krásne vidieť svet takými očami, ktoré vidia aj to skryté, žiť pre okamih. Aké krásne vidieť svetlo, aj keď lampa zhasla. Rušná myseľ utíšená, zrazu je tak jasná. Aké krásne vidieť farby v čiernobielom svete, skrytý význam zakuklený v jednoduchej vete. Aké krásne pozorovať všednosť jak sa rúca. Konečne si vydýchnuť, uvoľniť si pľúca. Aké krásne bezo strachu pravdu rozprávať, predbiehať sa v úprimnosti, radosť rozdávať. Aké krásne otvoriť zaprášené dvere, očakávať zradu a zistiť že tam nie je. Aké krásne nechať svet, pokojne si plynúť, nevnímať čas merítkom hodín, sekúnd, minút. Aké krásne povoliť brzdu morálky, znovu sa stať dieťaťom, zbierať korálky. Aké krásne objať ťa, dať pusu na líce, vedieť že vieš, že viem ja, zmazať hranice. Aké krásne hovoriť to čo si myslím, počúvať a vnímať ťa cez všetky zmysly. Aké krásne otvoriť si navzájom dva svety. Vyliečení od predsudkov ako hviezdy svietiť. Aké krásne pocítiť, že si tiež človek, a cítiť to čo cítiš ty, nech vravíš o čomkoľvek. Aké krásne na okamih žiť tak nevinne škoda len, že ako všetky, aj on pominie...
