Klaun Obraz v zrkadle, to zdesenie! Vrásku hľadí vráska, bledá, chladná, stratená túžba, žiadne snenie, v očiach už len únava posledná. Za oponou sám, bez potlesku, odkladám kostým, zhadzujem klam. Stojím nahý, so smútkom bez lesku, pred realitou, neúprosnou sám. Už nie som klaun, len človek zlomený, hľadajúci nádej v tme hlbokej. Či nájdem silu, nový sen vysnený, nech osud rozhodne, na ceste krehkej. Nie masku klamu, ale tvár súcitu, pre tých, čo sa trápia, v žiali. Chcem byť majákom úsvitu a smiechom liečiť, čo ostatných páli. Lebo aj klaun, v srdci človeka, schopnosť má ľúbiť, lásku dávať. Hoci často prichádza zďaleka, dokáže zázraky, ako sa nevzdávať.
