Balada o ročníku šesťdesiatštyri Rok šesťdesiatštyri, zima bola tuhá, narodil sa ročník, čo si verí druhá. Kým iní sa učili počítať a písať, oni sa naučili strach v očiach vídať. Miro študoval Moskvu, diplomaciu, slová, no vymenil katedru za uličné slovo. Bol prvý medzi prvými, kráľ bez koruny, trinásť rán ho našlo pri Bajkalskej bráne. Žaluď mal sedem životov, hovorili ľudia, šesťkrát unikol smrti, siedmykrát ho zbudia z posledného spánku len kvety na hrobe – guľka z krádeže pušky stačila mu obe. Duran prišiel o nohu, o priateľa, o vieru, zostala mu len pomsta a krátka miera. Autom vyletel do neba skôr, než dopadol súd, podsvetie nepozná premlčaciu lehotu na blud. Eduard chcel ujsť do Francúzska, do vily pri mori, tenisový kurt sa mu stal poslednou obeťou hodín. Pol metra pod zemou čakala trhavina ticho, kým prešiel cez bránku – bolo po všetkom lichvo. Xaver stál pri Mirovi, ako tieň, ako brat, padli spolu vo februári, jeden život, jeden osud, jeden pád. A Lališ, Kýbel, ostal stáť, keď iní leteli dolu, doživotie mu píše meno do protokolu. Ferus, Reichel, Gaál – tí prežili tú búrku, nosia svoj rok narodenia ako starú jazvu, nie ozdôbku. Ročník šesťdesiatštyri, deti jednej doby, zrodení v socializme, pochovaní v slobode. Nie je to hrdinská pieseň, ani výstraha detská, len kronika ulice, čo si sama píše svoje verše.
